Jdi na obsah Jdi na menu
 


DOBŠINSKÁ SVADBA

5. 9. 2007

       Ako som už na svojich stránkach viackrát uvádzal , napríklad v menu : " Dobšinské nemecké nárečie " Juraj  Valiska v knihe "Nemecké nárečie Dobšinej " má viacero nárečových ukážok starých dobšinčanov v nemeckom nárečí a keďže predpokladám že táto kniha nie je širokej verejnosti v Dobšinej dostupná,rád by som teda upriamil  pozornosť na jednu  z jeho ukážok,  ktorá sa dotýka starých tradícií dobšinčanov a možno už aj zabudnutých . Aby sa na to celkom nezabudlo a dostalo do širšieho povedomia z uvedených dôvodov to na týchto stránkach  uvádzam.  Ide o nasledovné:  A  topšr hoxtrst - dobšinská svadba, rozprávané rodáčkou z Dobšinej Alžbetou Stempelovou nar. 1912, ktorá príbeh nahovorila topschrisch (  v dobšinskom nemeckom nárečí) a Juraj Valiska ju volne preložil  do slovenčiny vo svojej vyššie spomínanej knihe na stranách 233 až 235 nasledovne:

     Ak sa chcel niekto ženiť, poslala jeho rodina niekoho z príbuzných na pytačky. To bol akt, ktorý patril ku svadbe. Najčastejšie išli na pytačky starší ľudia z rodiny: teta, alebo dobrý sused. To bolo čosi ako prieskum , či je cesta voľná. Osoba ktorá išla na pytačky, sa opýtala rodičov, či by nemali na predaj slamu, seno alebo otavu. Slama znamenala najstaršiu dcéru, seno strednú a otava najmladšiu. Ak boli rodičia ochotní " predať slamu, seno alebo otavu " išla o tom správa ku ženíchovi  a cesta bola voľná. Nasledujúcu nedeľu išiel ženích s otcom a svedkami na oficiálne pytačky, to znamená požiadať dievča o ruku. Zároveň sa rozhodlo, kedy bude veniec, t.j. zásnuby, a potom aj svadba. Keď sa dohodli a určili termín , pripravovali sa zásnuby. Tieto boli vždy u rodičov nevesty a svadba u rodičov ženícha. Pri venci, to boli zásnuby, sa schádzala len užšia rodina, družičky, a družbovia. Ženích prosil o dovolenie, aby sa mohol zasnúbiť s dievčaťom. Počas stolovania bol na stole tanierik a na ňom dva prstene. Tieto sa požehnali v mene Otca i Syna i Ducha svätého, A potom natiahol ženích neveste prsteň na prst a sebe tiež. O mesiac bola svadba. Táto sa konala vždycky u rodičov ženícha a mladomanželia tam aj bývali.

     Pred svadbou priniesla nevesta svadobný koláč a svadobný závin ako symbol lásky ku svokrovcom. Tým sa uchádzala o ich priazeň so slovami : " Ako tento koláč a tento závin nemajú konca, tak nech nemá ani moja láska k Vám nijakého konca." Práve tak niesol aj ženích testinej a tesťovi svadobný koláč a svadobný závin. Pri tejto príležitosti sa odovzdávali aj dary. Nevesta darovala ženíchovi košeľu, ktorú mal počas sobáša. Ženích daroval neveste pár topánok, ktoré mala taktiež počas sobáša.

     V deň svadby odpoludnia šli muži po všetkých svadobčanov. Keď boli všetci pokope, šli svadobčania po nevestu. Najprv išiel svedok so ženíchom a potom všetci ostatní. Svedok prosil rodičov nevesty, aby ju vydali, lebo istý čestný mládenec sa s ňou chce oženiť. A rodičia šli do komory a vyviedli nejakú starú ženu. Ženích ich vrátil s poznámkou, že by chcel mladú nevestu, nie starú. Potom šli opäť do komory a vyviedli správnu nevestu, čo ženích s radosťou uvítal. Potom sa nevesta poďakovala rodičom za výchovu, námahu a starosti a prosila ich, aby ju aj naďalej v láske zachovali, aj keď nebude s nimi. Potom rodičia požehnali mladému páru. A po tom vložil ženích neveste pod pätu do topánky mincu, aby mala vždy peniaze. Potom sa svadobný sprievod vydal na cestu do kostola.

      Za starých čias robili baníci čestný doprovod. Boli oblečení v baníckom kroji. Potom išli Cigáni, ktorí cestou prosíkali. Potom išla nevesta s družbami, po nich ženích s družičkou, potom svedkovia, jeden zo strany nevesty, druhý zo strany ženích. Za nimi šli mládenci a všetci svadobčania. Každý dostal vrecko s koláčmi. Cestou hádzali koláče ľuďom. Potom sa sprievod zastavil. Cez cestu  im natiahli povraz. Ženích musel platiť, len tak ich pustili ďalej.

      V kostole stúpila nevesta ženíchovi na nohu, aby nad ním mala vrch. Na ceste z kostola sa zastavili u rodičov ženícha, kde ich už svokra vo dverách uvítala vínom a osoleným chlebom. Keď vypili víno, hodili pohár za seba, lebo črepy prinášajú šťastie. Potom šli do izby a všetci svadobčania dostali kapustný závin, ktorý musel byť teplý. Potom hneď tancovali. A potom sa podávala večera. Obaja svedkovia zabávali celú svadobnú spoločnosť a stále pili.

      Po volenke mladomanželov, asi o pol noci, priniesla družička stoličku a posadila na ňu nevestu so slovami : " Ctená nevesta, prv než ti vezmem z hlavy veniec, želám ti veľa šťastia, požehnania a spokojný život." Potom jej vzala veniec z hlavy a povedala : " Ako tento veniec nemá konca, tak nech je aj tvoja láska k manželovi bez konca." Potom hodila veniec cez hlavu. Na koho padol , ten sa do roka zosobášil. Potom pristúpila k neveste svokra a uviazala jej na hlavu, dolu na vlasy, peknú šatku. Za starých čias dostávali nevesty na hlavu čepiec.

      Potom vzali ženy mladú ženu do karičky a za spevu s ňou tancovali. Za tým nasledoval tanec nevesty. Najprv tancoval s mladou ženou mladoženáč a dal na tanier peniaze. Potom postupne tancoval každý, kto bol na svadbe. Tento tanec trval dlho. Potom dostala každá osoba ženského pohlavia do ruky horiacu svičku. Za spevu s horiacimi sviečkami  vyprevadili mladú ženu k spaniu. Muži sfúkli sviečky a nastal smiech. V tom vpadol do izby mladý manžel, vzal mladú ženu do náručia, ukradol a uniesol ju. 

Niekoľko slov na záver :

        Toľko teda z rozprávania A. Stempelovej  o svadobných zvyklostiach v Dobšinej  z minulosti, ktoré boli doslovne opísané z knihy J. Valisku, ktorý tiež určite nemal v úmysle meniť text a tento doslovne preložil. Považujem však túto ukážku v jeho knihe ako jednu z najzaujímavejších a historicky veľmi hodnotnú.  Neprináleži mi hodnotiť autentičnosť  svadobných zvyklostí v minulosti , ale je dosť možné, že ešte v dávnejšej minulosti mohli byť tieto zvyklosti v Dobšinej celkom odlišné, prípadne v jednotlivých rodinách mohli mať aj určité rozdiely, pretože vieme, že v Dobšinej boli často miešané manželstvá rôznych národností, ktoré mohli aj tieto zvyklosti ovplyvňovať. Pokiaľ však porovnáme svadby dneška, často ide iba o formálny akt a je pomerne málo rodín, kde sa ešte aké, také svadobné zvyklosti dodržiavajú. Aj z týchto dôvodov si rozprávanie A. Stempelovej veľmi vážim ako aj fakt, že Juraj Valiska uvedené zadokumentoval.

Rudolf Pellionis v Košiciach  6.9.2007       

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

poraďte

(Eva, 30. 3. 2012 16:09)

Skúsili sme si založiť webstránku na estranky .sk. Vaša štruktúra stránky sa nám páči. Poraďte, ako pridávať, testy, ako reagovať, zaraďovať informácie a pod.
hkps@atlas.sk

Doplnenie

(Jaroslav Valent, 8. 9. 2007 14:43)

Dobry den, nasiel som v starych Dobsinskych novinach z 26.9.1997 clanok "Ľudové zvyky" a spomina sa tam aj svadba: "Deň pred svadbou išli ženské príbuzné mladoženícha k mladuche a spolu niesli so ženskými príbuznými mladuchy periny do domu mladoženícha. Samozrejme ženy boli všade pohostené a spievalo sa vesele cestou aj po uliciach." Je to z mestskej kroniky. Ak Vam to nejako pomoze budem rad. Mimochodom, vyborny clanok. S pozdravom Jaro