Jdi na obsah Jdi na menu
 


Prepracované na :

http://www.dobsincan.estranky.sk/clanky/sklenena-pani-z-maron--

SKLENENÁ  PANI  Z MARÓN

I. Zrod sklenej pani

      Na  dobšinskej veži práve  po deviatej hodine večer dozvonil  zvonček „cintále“ , ktorý pripomína dobšinčanom , že práve v tej hodine pred niekoľkými stáročiami  Turci začali plieniť  Dobšinú, ktorú zanechali vypálenú, vydrancovanú a potom na druhý deň nad ránom odtiahli preč aj s množstvom dobšinského bohatstva a zajatcov. V tom sa zrazu  z Marónskych  hlbokých lesov  opätovne vynorila Sklenená pani z Marón  a  pri svojej  nepokojnej duši, ktorej nebolo dopriate večného  odpočinku sa  opätovne prechádzala  zaspávajúcou Dobšinou, jej  okolím horami, lúkami a dolinami a porovnávala čo je nové, či je nádej že ju niekto vyslobodí z večného prekliatia. Často takto robievala a spomínala na časy minulé  pričom  porovnávala Dobšinú dnes, včera, pred 10. rokmi , pred 100 rokmi, alebo ešte skôr   a dobu  keď sa sama „zrodila“.

 

-/-

      Kto je to vlastne Sklenená pani z Marón? Pokiaľ si chceme na to dať odpoveď musíme sa vrátiť do dávnej minulosti Dobšinej a to konkrétne  do doby  od 21. hodiny  dňa 14. októbra  do 03 hodiny 15. októbra 1584, keď  sa začal smutný príbeh  sklenenej pani.  Pripomeňme si však čo tomu všetko predchádzalo.

 

      Dobšiná sa spomína  s dátumom jej vzniku roku 1326. Ako mohla vtedy vyzerať? Iste to boli drevené chatrče baníkov, ktorí len začali prieskum  veľkého  nerastného  bohatstva, medi, železa, zlata a striebra ako aj ďalších kovov,  ale že sa im to vyplatilo svedčí o tom  fakt, že Dobšiná  sa postupne stávalo významným baníckym mestom v rámci samotnej Európy a v roku 1417 sa Dobšiná  vďaka prosperujúcemu baníctvu zmenilo z osady na mesto  a získalo právo meča , ako aj  jarmočné právo, ktoré získalo od Žigmunda Luxemburského. Dobšiná bohatla  a tak sa stávala cieľom nájazdov a drancovania. Napríklad v roku 1540 vyplienil Dobšinú kapitán  Muránskeho hradu Matej Bašo. Od roku 1556 bola Dobšiná poplatná  fiľakovským Turkom. Podľa ústnych podaní vraj Dobšiná platila Turkom pomerne  dosť, ale vraj aj mestskí páni Dobšinej  si prichádzali na svoje a s tým  Turci neboli vôbec spokojní a chceli toho viac a viac  a tu sa začína náš príbeh.

 

-/-

    

       Predbehneme udalosti  aspoň  na čas a dobu, keď sa  z červenovlasej krčmárky  vlastniacej hostinec BUJAK a ďalšie  veľké majetky v Dobšinej, stala  Sklenená pani z Marón. Bolo to práve v dobe na úteku krčmárky s posledným mešcom  zlata  ktorý mienila ukryť v noci zo dňa 14. na 15. októbra  1584 pred plieniacimi Turkmi  vo svojich lesoch v Marónach, keď ju dobehol Turek s vytasenou šabľou  a začal jej boj na život a na smrť. Nemienila sa tak ľahko vzdať svojho bohatstva, no márny bol jej zúfalý  pokus utiecť a zachrániť sa pred neľútostným Turkom. V momente  keď švihol  šabľou  po jej belostnom krku a smrteľne ju zranil, krčmárka vykríkla :   „ Prekliaty  buď naveky  ty bezbožník a nech Ti je moje zlato prekliate a nikdy ti nedá spať! „   Posledným  jej  výdychom  z nej vyšla priesvitná  sťa by sklenená pani, ktorá sa odobrala predsa len do svojej hory v Marónach. Užasnutý  Turek ktorý to videl a súčasne videl  akýsi záblesk z nebies s hrmotom,  jej kliatbu vrátil :    Potuluj sa na veky  ty sklenená striga do doby pokiaľ tvoje poklady  nebudú patriť tomu, komu majú! „

      Čo sa stalo v tom čase? Stretli sa dve cudzie viery  a ich vzájomne prekliatia? Pachtenie sa po zlate čo v osude ľudstva už donieslo toľko zla? Stretli sa tu iné svety a mocnosti 

a krčmárka prešla do iných dimenzií?  Potrestal ju Pán Boh, že ešte aj v čase smrti myslela na zlato ?  Nezmierila  sa  jej duša so stratou pozemských statkov?  Asi darmo si budeme klásť

podobné otázky. Jedno je však isté, že od toho dňa  Sklenená pani z Marón nenašla  svoj pokoj  a do dnes stráži svoje poklady v Marónach, pričom sa v minulosti už zjavila mnohým dobšinčanom, pri rôznych príležitostiach. Ostala jej moc spomínať, konať a tak vlastne žije aj nežije, respektíve si žije vlastným životom, ktorý bežný smrteľník pochopiť nemôže.

 

 

II. Spomienky sklenenej pani

       S ľahkým krokom, vlastne sa ani nedotýkajúc zeme,  Sklenená pani z Marón  má možnosť prejsť časom minulosti, súčasnosti ako aj budúcnosti. Prešla o storočia späť, keď bola malým dievčatkom okolo roku 1550, keď vyrastala v hojnosti, vďaka svojich bohatých rodičov. V Dobšinej boli postavené nové drevenice okolo potoka na terajšej  hlavnej ulici, ktorú už v tom čase nazývali Letná ulica a tak isto aj na ulici Zimnej. Jej domovom bol  však priestor okolo  hostinca Bujak, kde mali jeden z prvých murovaných domov. Samozrejme bol murovaný aj vynímajúci sa kostol a pri ňom radnica. Dobšiná sa vlastne ešte spamätávala z vyplienenia  kapitánom  Muránskeho hradu Mateja Bašu , ale bohaté bane a šikovní dobšinčania  dokázali mestečko rýchlo obnovovať. Bola radosť pozrieť na novučičké stavby  a čulý ruch. Prišlo veľa robotníkov  a tak jej rodičia bohatli a ona s nimi. Nemala veľa kamarátok, pretože jednak bola takmer červenovlasá, ale najmä dosť bohatá. Tak rada sama vysedávala  v podvečer a večer na priedomí domu a obdivovala nerušenú žiaru hviezd  a najmä jej učarovala Mliečna cesta na oblohe, akoby bola jej predurčeným osudom. V prítmí  domčekov  blikotali petrolejové lampy a bola by sedela na priedomí aj celú noc, keby ju nebola zavolala mama spať.

 

         Utieklo detstvo nenazdajky  našej červenovláske  v lone prekrásnej dobšinskej prírody, pohody domova a prišiel čas, keď  začala vypomáhať rodičom  jednak v pohostinstve, ale bolo sa potrebné obracať aj v okolitých ubytovniach, ktoré prenajímali rôznym prichádzajúcim robotníkom, najmä baníkom, pokiaľ sa sami neusadili a nepostavili vlastné domy. Mali z čoho platiť, veď bane boli veľmi výnosné, aj keď to bola dosť ťažká práca. Prichádzali na sezónu aj poľskí kosci  aj o tých sa bolo potrebné postarať , ako aj o statok a mnoho služobníctva. Prišiel čas, keď ju rodičia opustili, zomreli. V tom čase sa umieralo v pomerne mladom veku aj na banalitu, veď felčiari v tom čase ešte toho veľa vyliečiť nevedeli. Osud chcel, že  ostala sama, ani len vhodného ženícha si nenašla napriek svojmu bohatstvu, ktoré sa ďalej rozširovalo v zlatkách.

 

                     

III. Vpád Turkov

       

 

        Najsmutnejšie spomienky sklenenej pani patria samotnému vpádu Turkov do Dobšinej. Sú to jej posledné spomienky pozemského života. Keďže Dobšiná už v tej dobe malo trhové právo, boli tu skvelé obchody  a bohaté príjmy. To  vedel aj turecký paša sídliaci na fiľakovskom hrade a keď Dobšiná nebola ochotná platiť druhýkrát, pretože svoju prvú splátku riadne splatila, rozhodol sa že ju vylúpi a vypáli práve po takom trhovom dni. Prípravy na túto akciu zo strany Turkov  už bola skôr a tak sa v podvečer  pred  prepadom sa ukryli v lesoch pri Vyšnej Slanej, neďaleko kopca Ramža.

Napriek tomu, že radní páni boli upozornení vopred na príchod Turkov, štajgrom Krieselom, pri vínečku  ich to vôbec nezaujalo, ba dokonca Kriesela  obvinili  s tým, či by chcel iba tak

zadarmo vypiť. A tak Dobšiná varovaná nebola! Stačil varovať už iba svoju rodinu a farára Gašpara Pilcza. Farár však zanechal svoju  manželku po pôrode v dome aj s novorodencom v domnienke že im sa nič nestane. Vyslúžil si však za to potom veľa pohŕdania a výsmechu, pretože jeho rodina zahynula. Ale vráťme  sa ku sklenenej pani. Na Bujaku  v pohostinstve vládla večer dobrá nálada, zapíjali sa dobre uzatvorené obchody, keď  krčmárka – budúca sklenená pani – si zratúvala svoje dnešné zisky  a okrem toho chcela práve v túto noc odniesť svoje zlatky  vrátane tých utŕžených  pri ostatnom  výročnom trhu  ku svojim ostatným, už pred tým schovaným  pokladom v skrýši, ukrytých v Maróne. Mala celkove pri sebe tri mešce. Hostia sa dobre zabávali, obsluha fungovala, tak sa vybrala do Marón ukryť najprv dva mešce  zlatiek  ku svojmu ostatnému ukrytému bohatstvu. Keď sa vracala z hory Maróna ku Bujaku, videla že na hornom konci terajšej Tureckej ulice  horí a počuť odtiaľ veľký krik. Neupozornila na to nikoho po rozume jej chodil ešte tretí mešec zlatiek . Rýchlo popadla tretí mešec a vybehla von. Vonku však už bolo peklo. Dobšiná bola v plameňoch  a Turci na koňoch so zakrivenými šabľami rúbali hlava, nehlava  a fakľami podpaľovali ďalšie drevenice.  Všade zúfalý krik, smrteľné stony, hukot ohňa, násilie , drancovanie a zabíjanie. Darmo utekala čo jej nohy stačili, Turek ju dobehol  a skončila tak, ako sme sa vyššie dočítali.

 

IV. Aká je Sklenená pani z Marón?

      Z rozprávania starých dobšinčanov  Sklenená pani z Marón má mnoho podôb čo sa týka výzoru, ako aj jej charakteru.  Pokiaľ sa zameriame na jej výzor  hovorí sa že má možnosť prevteliť sa do pôvodnej podoby pomerne mladej vyzretej ženy  s červenými vlasmi a údajne je veľmi zvodná. Iní  ju popisujú ako takmer  neviditeľnú priezračnú ženu akoby zo skla. Pokiaľ vychádzame z maľby neznámeho autora, ktorý originál  obrazu  je  v súčasnej dobe na radnici  v Dobšinej, je znázornená ako belostná žena , takmer priesvitná  a okolo tela jej vlaje priesvitný závoj od hlavy po päty. Je znázornená na pozadí hôr Marón a z ľavej ruky rozhadzuje zlaté mince.

      Pokiaľ sa týka jej charakteru, niektorí ju popisujú strašidelne, že je to vlastne prízrak, ktorý naháňa hrôzu a strach. Iní ju považujú za spravodlivú, pretože zlatky ktoré rozhadzuje z ľavej ruky, môže pozbierať iba čestný človek s čistou dušou. Nečestnému človekovi  sa zlatky v rukách premenia na kamienky. Spomína sa mimo iné , že Sklenená pani z Marón je vlastne takou určitou patrónkou  Dobšinej a v prípade nebezpečenstva mesta, príchodu katastrof, alebo veľkých nešťastí  sa zjavuje určitým ľuďom a svojim zjavením varuje a  zvestuje nebezpečenstvo. Hovorí sa však aj to, že sa môže zjaviť v hoci ktorú  dobu, teda v noci, či vo dne bez  zjavných príčin a často údajne vystrája rôzne výstrednosti. Dokonca je popisovaná  aj ako veľká zvodkyňa počestných mládencov, ktorých umiluje  k smrti. V starých  rozprávaniach  sa ďalej uvádza, že  jedine kto je pred ňou na sto percent  bezpečný, sú deti. Z týchto dôvodov  starší dobšinčania vodievali  svoje deti do Marón s nádejou, že práve deťom sa Sklenená pani zjaví a odovzdá im  páru zlatiek, prípadne aj celý poklad.

 

          

V.  Sklenená pani z Marón, podľa Samuela Kleina.

      V roku 1914  Samuel Klein  mal vydanú knihu  „ Topscher Gatscholper „  s podtitulom – zbierka  ľudových piesní, rozprávok, rozprávaní a humoristických básní v dobšinskom nemeckom nárečí  od Samuela Kleina. Celá  kniha je písaná vo forme básní – teda aj samotné rozprávky. Jedna z nich sa práve dotýka sklenenej pani s nadpisom  Die gläserna Fraa  en der Maroon  -  Sklenená pani v Maróne  s podtitulom  ( Dobšinská rozprávka z čias Turkov. )  Bolo by asi dosť komplikované  túto báseň prebásniť do slovenčiny, ale voľným približným preložením  je možné ozrejmiť obsah tejto rozprávky, ako na ňu nazeral samotný Samuel Klein, zrejme vychádzajúc zo samotných ústnych podaní  vtedajších dobšinčanov  takže čujme :

A./ rozprávanie prvé.

 

      „ Je to jedna z najkrajších rozprávok ktorú tu máme, o panne, zvanej  Pani  z Marón. Odohráva sa  v údolí pri Bujaku zvané Titersgrond, ktoré privádza všetky mladé srdcia z miery a k úľaku. Keď mladí ľudia vchádzajú už do lesov  a prechádzajú sa o samote, zjaví sa im tu a tam  z čista jasna ako priesvitný duch  v lesku a žiari  zo skla pani vyvolávajúca plno údivu. Keď medzi tým tmavé jedle  rozblesknú jej svetlé  rúcho ( šaty) , ľudia  z úľaku a strachu  sa ku modlitbe uchyľujú.

 

       Jej plné ruky hádžuce mince nás lákajú stále ďalej a ďalej, určite nám chce ukázať jej bohatú peňažnú skrýšu. Jej prst na nás máva a privoláva nás , jej oči , tie teda sú  ako hovoriace , musíš zbadať že ona úbožiačka od nás čosi očakáva. Zakliata  je táto panna a to už mnoho storočí , od dôb keď bola prepichnutá, z tureckých dôb, keď tu Turci boli.

 

 

       Mala to byť pani, tu  v meste Dobšiná , ktorá zo všetkých obyvateľov bola  z najväčšími pokladmi . Jej peniaze a dukáty  neboli ani ku zrátaniu , žiadny človek  ešte neskonštatoval, že by od nej niekto bohatší bol. Pri tom to však mala jednu veľkú chybu, žiadna duša by sa nevedela rozpamätať na to, že by mala milostivú smrť. 

 

       Bola to jej lakomosť a túžba po majetku, to bol jej význam dní a nocí a to bolo aj jej prekliatie, ktoré ju ku koncu doviedlo. Nebo sa stará o trest , pretože jej srdce bolo z kameňa,  to vrece peňazí si má zbohatlík užívať iba sám?  Aj na chudobných je potrebné myslieť a nie len na peniaze,  inak  nás čaká všetkých  trest  ktorý  nás tu prikvačí. Tak to bolo aj s pannou čo nepoznala zľutovanie  a vôbec to s ňou nepohlo, preto je osudom bol nadirigovaný tvrdý trest.

 

      Ako za tureckých čias  a ich útlaku , keď ľudia boli drancovaní, tak bol aj osud  panny spečatený  a bol známy jej koniec. Jej duch ale musí bdieť pri jej imaní a pokladoch, pretože ju nikto nepredbehol a stoja vo večnej chudobe. Pokiaľ ju teda neoslobodí jedno mladé ľudské dieťa, ktoré ešte na Zemi nepostretla  žiadna vina, ani len v mysli  na hnev  nemysliac, radšej nech ho neprávo postretlo a vždy len dobro robilo. Tomu pripadnú všetky poklady a jej imanie k tomu  a ona  stratí hnev a jej vyčíňanie  a jej duch príde do pokoja!

 

     Tak teda kto si musí priznať, že niečo zlé učinil, ten nech sa radšej nevyberie na prechádzku k pani do Marón! Pretože ona si pred ľuďmi chráni svoje peniaze  vo svojej skrýši, a tak musíš utiecť pred jej hnevom  a ona  je ďalej zlostná  vyčíňajúca a sama! „

 

B./  rozprávanie druhé

           

        Skôr  ako  voľne preložím druhé rozprávanie - básnenia Samuela Kleina , musím podotknúť ako vzniklo toto rozprávanie. V poznámkach  spomínanej knihy S. Kleina je uvedené, že dňa 2. Apríla 1912,  zúrila na území Dobšinej mohutná víchrica . Lesy najmä v Maróne,  Friedwalde , Babinej boli značne poškodené, polámané a vyvrátené  a vznikli značné škody. Najmä Maróna bola v dôsledku toho značne presvetlená. Ku tejto udalosti Samuel Klein píše nasledovné :

 

     „ A to že môžem rozprávať  teraz znovu – tú príhodu k tomu ma pohnalo  to,  že prišiel pred Veľkonočnými sviatkami vietor, ktorý nemal obdobu. Akoby mala Dobšiná zísť zo sveta  aj samotná Maróna, môžem prisahať , že niečo podobne už ani zažiť nemožno.

 

      Tie najkrajšie jedle, smreky  to vetrisko  skrátka  ich strhol,  vyvrátil  von aj  s celými koreňmi. Na kopu ich nahádzal s mohutnou silou  a teraz môžeš pozerať cez celý les  skrz naskrz. A ako ľudia rozprávajú bolo zreteľne a nahlas počuť  kričanie o pomoc od Marónskej nevesty! Tá hrozná  búrka ju  úzkostlivo vystrašila , ona stonala, nariekala  a o pomoc volala. Ona bola – kto vie – toho mienenia že koniec je jej šťastia a že sa Turci vrátili do Maróny späť.

 

      Teraz sa nemôže prechádzať a niekde ďalej ísť, prisvetlo je medzi jedlami a smrekmi , ktoré stoja teraz od seba ďaleko. Teraz  by si bolo možné priať, keď sa v lese upratuje tak nájsť jej skrýšu  a to čím skôr,  mohli by sme ju z prekliatia oslobodiť , pretože práve teraz by sa hodil jej poklad  - pre mesto! „

 

VI. Juško a sklenená pani – od Samuela Kleina 

     Včera  neskoro ku večeru , celkom blízko ku siedmej hodine Juško bičom poháňal svojich volov na pašu. Šiel pekne za volmi na svojom koníkovi  Hansi pekne pomaly a pohodlne, krok pri kroku, smerom ku Maróne  keď zrazu dáke čudo  tam z lesa  im naproti išlo.

 

     Svetlá a biela bola tá postava  zo slnečníkom v ruke. Len diabol nám môže teraz posielať naproti tú strigu! Teda na moju Kristovu dušu – začal v strachu kričať -  pozri to je  Pani z Marón ! Hneď začne po mne  zlaté mince hádzať! Poďme  a urobil  švih a zoskok zo svojho Hansiho (koňa) z jeho širokého chrbta a uteká ako šialený tam dnu do lesa, kde sa chce skryť. Aj voly  ako aj kôň  aj tí zúrivo skáču jeden v ľavo druhý v pravo a predierajú sa dnu medzi jedle.

 

      A sotva badať či už áno alebo nie,  ani živáčika  nie to ešte človeka,  nebolo ani cítiť, len to jediné , zjavenie- strašidlo (či smiešny výmysel ) ,  neviem čo sa teraz stane!  A tu Juško začal k sebe kričať hlasno: hlúpa hlava si pri zmysloch? Ja som obchodník  ŽENA!! Bláznivá veď  ma len hádam rozpoznáš? Aj tak sa stalo, trafil sa dobre. Od obchodníka Krausza  tá ŽENA  just  ( predsa len, alebo práve preto )  do Lányiho Huty utiekla. A tam pri dojení bola videná,  a od mladej kravy si bola sama kúpiť mlieko .

 

     Na ceste späť ten blázon,  ju mal pred tým  ako smiešny výmysel, a teraz skákal a utekal  cez les ponad pniaky a balvany ako o dušu.

 

     Len na druhý deň  s veľkou hrôzou a nadávaním Juškov otec  zo svojimi ľuďmi  šiel  svojich volov a koňa hľadať! A Juško sa iba sťažoval, že len jemu sa taký malér môže stať, nikdy viac nepôjde do Marón na lúky  voly pásť.

 

     Celý svet sa Juškovi teraz vysmieva a pýtajú sa ho :  No ako sa to stalo? Prečo si sa tak zľakol? Čo si pri sebe nemal žiadnu metlu?  Krutzi  fix turecké, keby sa to ozaj nebolo tak stalo, vyvandroval by som  preč do sveta, aby sa o mňa žiaden človek nestaral!

 

     Ale nikto viac by sa nemal nad Juškovou príhodou teraz potuteľne usmievať., Všetkých by mohol blesk zabiť, Juško sa už  ďalej nenecháva podpichovať.  A nás všetkých  by sa mala Juškova príhoda  pri samotnom srdci dotýkať. Môj Bože! Tu na Zemi sa môže aj nám niečo také stať!

 Pokiaľ si kliknete na odkaz : http://www.panoramio.com/photo/4869015  tak niekde na tých lúčkach hore sa príbeh mohol odohrať.

VII. Sklenená panna od  Jozefa Červínku  

       Doteraz ako najlepšie a ucelené  spracovanie  poviedky o Sklenenej pani z Marón, osobne považujem  knihu  od spisovateľa  a novinára  Jozefa Červinku  s názvom  „ Tajomstvá  sklenenej panny „  s podtitulom  Dobšiná predvčerom, včera  a dnes, ktorá  bola vydaná pri príležitosti  680.výročia prvej písomnej zmienky o Dobšinej, ktorú knihu vydalo mesto Dobšiná v roku 2006. Kniha obsahuje  viacero poviedok, ktoré sa dotýkajú  historických podaní v Dobšinej, ako aj novších postrehov . Mimo iných je  tam aj spomínaná poviedka o Sklenenej pani z Marón  na stranách 23 až  31. Na dokreslenie vlastností  sklenenej pani  by som na tomto mieste rád odcitoval aspoň  určitú  časť  z jeho knihy, pretože  doposiaľ som sa  s týmto postrehom  nestretol, teda aspoň v písomnej forme . Jozef  Červínka  vo svojej knihe na str. 30  uvádza :

 

    „ Nedávno som s jedným Dobšinčanom  vyrastajúcim v Lányiho hute, kráčal  dole cestou od huty popod Murániky. Keď sme prechádzali miestom , ktorému tu hovoria  Halbočina, Hutňanec povedal :

      „ Starí ľudia vravievali , že keď týmto miestom prechádzali furmani na vozoch, z ničoho nič im cestu prehradila silná reťaz, kone sa splašili, z blízkeho lesa sa začali ozývať zvuky ako túžobné vzdychy neuspokojenej ženy a na cestu s cvengotom padali zlaté dukáty. Vraj sa stávalo, že mladí furmani zlaťáky zodvihli a v tej chvíli sa pred nimi zjavila nahá priezračná sklenená panna so všetkými pôvabmi krásneho ženského tela. Úsmevom, zvodným pohľadom,  vyzývavými gestami a veľmi pôsobivým hlasom ich vábila do krčmy Na Bujaku. Tam sa premenila na živú krčmárku s dlhými ohnivočervenými  vlasmi, chlapom nalievala najopojnejšieho vína, a keď ich vínom  a svojim telom úplne omámila, zatiahla mužov do zadnej miestnosti a tam si s nimi užívala dovtedy, kým do krajnosti vysilení a vyčerpaní nezahynuli. „

 

VIII. Aj tak som Sklenená pani z Marón !

       Už dávno odbila pol noc na dobšinskej kostolnej veži  a Sklenená pani z Marón , na svojej prechádzke mala obľubu nazrieť aj do dobšinskej budúcnosti. Preniesla sa z ľahka  do ďalekej budúcnosti Dobšinej . Domy mali celkom iný vzhľad  a konečne bolo vidieť zasa prekvitajúce mesto. Z toho čo poznala z minulosti  a z rokov 2000 , nebolo toho veľa . Stáli tam však  ešte pôvodné kostoly a niekoľko ďalších starších budov, ktoré boli renovované. Zaujala ju stará radnica , ktorá sa stala miestnym múzeom. Nová radnica bola  neďaleko nej,  postavená ako nová moderná budova.  Prešla do múzea a prezerala si starú banícku a inú  históriu Dobšinej, ktorá jej bola tak dôverne známa, staré fotky, obrazy. Pristavila sa pri svojom starom historickom obraze  „ Die gläserna Fraa en der Maroon „  (Sklenená  pani v Maróne ) , ktorý bol zreštaurovaný tak, akoby bol namaľovaný práve teraz. Spokojne sa pousmiala  najmä keď hneď vedľa  svojho obrazu videla  svoju sklenenú sochu, ktorá  takmer verne znázorňovala  jej výzor. Všade bolo čisto, vkusne usporiadané, s príslušnými vysvetlivkami. Ako vyzerá moja Maróna?  Preniesla  sa pred les, ktorý bol znovu jedľovo – smrekový ako za čias jej mladosti. Pred lesom stála veľká informačná tabuľa  s jej krátkou históriou, a jej obrazom a rámec tabule bol posiaty akoby zlatými dukátmi. Na počudovanie nikto túto tabulu nepoškodil a bolo vidno, že dobšinčania si svoju históriu vážia. Tak toto mesto moje poklady už nepotrebuje, ono je samo svojim pokladom. Pokojne cítiac  akoby stratu svojho prekliatia  sa ale ešte  vrátila do roku 2007.

 

     Sklenená pani z Marón  opätovne nahliadla do súčasných máp, či sa niečo v názvoch nezmenilo a zlostne pozrela na názov  dobšinských kopcov  Spitzenhiebel (Špitcenhíbel ), ktorý sa ďalej popisuje ako „ Končistá „  veď  málo kto vie z dobšinčanov čo to znamená. Gúgel , haha vraj  Kruhová, no konečne niekde sa už  vyskytuje  aj pôvodné meno. Takto prechádzala ďalšími a ďalšími pomenovaniami  hôr a dolín a lomcovala s ňou zlosť. To nemajú úctu voči svojim predkom čo priniesli slávu  mestu Dobšiná?  Veď samotní starí dobšinčania ešte v rokoch keď sa hovorilo v Dobšinej nemeckým nárečím, rešpektovali staré zakorenené názvy ako napríklad  Suchý vrch nazývali od jakživ  Suchým vrchom, alebo Krvian  Krvianom,  Čuntavu  Čuntavou  či Babinú Babinou!

      Najviac ju však rozčertilo, že jej Marónu  nazvali Muránikmi!  Už som sa dávno nikomu neukázala , prišiel by mi len pred oči ten, alebo jeho potomok  čo tak názvy  pomiatol!  Ukázala by som mu čo je Maróna! Čo je Sklenená pani z Marón !  Asi by sa z toho sám pomiatol!  

      Na dobšinskej veži presne o tretej nad ránom začal vyzváňať zvonček „ cintále „ ktorý oznamoval a pripomínal dobšinčanom, že práve  v tom čase pred stáročiami Turci ukončili plienenie Dobšinej a tiahli preč. Sklenená pani z Marón skonštatovala, že sa doposiaľ nenarodilo ľudské dieťa, ktoré ešte na Zemi nepostretla  žiadna vina, ani len v mysli  na hnev  nemysliac, radšej nech ho neprávo postretlo a vždy len dobro robilo, že ostáva naďalej v platnosti jej prekliatie. A tak sa sklenená pani  nadávajúc a frfľajúc „ že vraj : murániky,  murániky, aké murániky , odoberala do svojej  hory  a zasa zmizla vo svojej Maróne so slovami :  Aj tak som Sklenená pani z Marón!  No čo na záver? Iba otázka. Ukáže sa ešte niekomu  niekedy  Sklenená pani z Marón?

 

 

 

Rudolf Pellionis v Košiciach dňa  11 septembra  2007.          

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Konečne sa zasa dostávam ku počítaču

(Rudolf Pellionis , 28. 6. 2011 9:28)

Kristínka, ďakujem za všetky pekné komentáre, dúfam že sa v najbližšom čase dostanem aj ku odpovediam. Inakšie táto stránka, už len takto vegetí, neopravujem nepridávam, zo všetkým som prešiel na stránky s koncovkou sk. Pozdravuje Rudo.

Konečne sa zasa dostávam ku počítaču

(Rudolf Pellionis , 28. 6. 2011 9:27)

Kristínka, ďakujem za všetky pekné komentáre, dúfam že sa v najbližšom čase dostanem aj ku odpovediam. Inakšie táto stránka, už len takto vegetí, neopravujem nepridávam, zo všetkým som prešiel na stránky s koncovkou sk. Pozdravuje Rudo.

pozdrav

(Kristína, 27. 6. 2011 18:54)

Vynikajúce,hlavne záver.Sklenená pani by skutočne mala vykonať pár určite nie zdvorilostných návštev.Veď meniť pôvodné názvy, ktoré sú vlastne zachované z historie-bulinerskej historie,je nehoráznosť.Aj veľa ďalších ..... aleasi škoda o tom hovoriť...